život na kube očami našich spolupracovníkov

◊ Kubánci žijú dvojaký život. Jeden pre vládu a druhý pre seba. Aj keď sa v súkromí stále sťažujú, na verejnosti sa boja povedať pravdu. Tento strach ilustruje príhoda o šoférovi autobusu. Ten sa jedného dňa rozhodol, že zmení trasu, ktorou obyčajne chodieva. Žiaden cestujúci nenamietal, radšej vystúpili z autobusu. Ak sa aj náhodou ozvala jedna osoba, ľudia sa snažili od nej separovať, aby nemali problémy.

◊ Väčšina obyvateľov mimo Havany žije z 10 USD na mesiac. Jeden mladý muž pracuje ako strážnik v továrni na cigary. Musí uživiť svoju rodinu, a preto nájsť spôsob, ako zarobiť viac. „Za mesačný plat si môžem kúpim dva parfumy v dolárovom obchode. Nebola to moja voľba podvádzať a pašovať cigary turistom, ale to je jediný spôsob, ako zarobiť viac peňazí. Môj sen je opustiť krajinu. Mám kamaráta, s ktorým by sme asi tak o mesiac chceli odísť do Ameriky. A ak vyhrám v lotérii, rád si pozriem pyramídy v Egypte alebo Austráliu.„  

◊ 78-ročný dôchodca Rafael z chudobnej štvrte v meste Santiago de Cuba, ktorý pracoval ako vodič autobusu na linke Santiago-Havana, žil so svojimi troma synmi a 8-ročnou vnučkou v malom špinavom dome s dvomi izbami, tromi posteľami a malou kuchynkou. Nemali tečúcu vodu. Všetok nábytok a riad v dome bol veľmi starý, mali len pár vidličiek a plastikových pohárov. Rafael mal len jeden pár starých topánok a zdvorilo sa nás spýtal, či by sme mu nemohli aspoň trochu prispieť na nové, pretože z jeho dôchodku 80 kubánskych pesos mohol sotva pokryť mesačné náklady na základné potraviny.

◊ V celej krajine je jasné, že režim drží ľudí v podmienkach, kde musia bojovať o jedlo a základné tovary. V prípade tých šťastnejších, ktorí bývajú v turistickej oblasti je to žobranie o šaty alebo cukríky. Tým pádom ľudia nemajú čas zaoberať sa politikou.

◊ Režim sa stavia prísne k udržaniu centralizácie ekonomiky. Pravidlá a regulácie sťažujú menším podnikateľom ich pracovné podmienky. Korupcia je rozšírená na všetkých úrovniach a vo všetkých sektoroch. V podstate nie je možné takmer nič vybaviť bez podplatenia dôležitej osoby.

◊ Mladí ľudia na Kube sú dosť apatickí. Oproti staršej generácii vôbec nedôverujú komunistickej ideológii, nezaujíma ich politika. Generácia dnešných 40 – 50-ročných Kubáncov vidí, čo režim spôsobil a chce to zmeniť. Mladým ľuďom je to však jedno. Prepadli úplnej apatii. Majú skutočne len jednu ambíciu – emigrovať.

◊ Dvaja študenti Havanskej univerzity, dobre hovoriaci anglicky, ženatí s Európankami, čakali na papiere, aby mohli opustiť krajinu a žiť v zahraničí. Obaja už boli unavení z komunistickej propagandy na univerzite. Odmietali chodiť na povinné mítingy a verejné pochody, čo im spôsobilo nejaké problémy. Rozprávali nám o nudnej volebnej kampani komunálnych volieb v apríli 2005, kde ľudia z Výboru pre obranu revolúcie chodili po domoch a kontrolovali, či každý volil – a ak nie, bol vyhlásený za kontrarevolucionára. „Pre nás hrdinovia revolúcie ako Che Gevara neznamenajú nič, sú to len prázdne symboly, ktoré používa režim, pretože komunizmus vždy potreboval nejakých symbolických hrdinov.“

◊ Lieky na Kube sú v podstate nedostupné. Ak aj človek získa recept od lekára, požadované lieky v lekárni nezoženie. Tak ako je to so všetkým na Kube, lieky sa dajú získať na čiernom trhu za doláre. Navyše, odkedy kubánsky režim posiela množstvo lekárov a zdravotníkov do Venezuely, nemocnice trpia nedostatkom zamestnancov. Ľudia tak musia príliš dlho čakať na operácie a ošetrenie. Vraví sa: „Kubánci majú najlepších lekárov a najlepšiu lekársku starostlivosť po celom svete, okrem Kuby.“

◊ O nič pozitívnejšie to nie je ani so systémom vzdelávania. Keďže plat učiteľa nestačí na živobytie, učitelia odchádzajú zo školstva a pracujú ako taxikári, čašníci alebo v turistických službách, kde zarobia viac peňazí. Nedostatok učiteľov spôsobuje, že aj na stredných školách učí všetky predmety jeden pedagóg. Deťom navyše chýbajú aj učebnice. 

◊ Kubánska spoločnosť predstavuje veľký paradox: jedna z najuzavretejších a najstatickejších spoločností sveta vyprodukovala jeden z najdynamickejších kultúrnych fenoménov – salsu a svoju hudbu. Tento romantický pohľad na Kubu je často využívaný Fidelom Castrom v jeho prejavoch i na prilákanie turistov do krajiny. Tento imidž krajiny úplne zatieňuje ten druhý (politické represie, nedostatok slobody, väzni svedomia, strach a všeobecná nedôvera).