Keď môžeme, pomôžeme

Vstáva obvykle skoro ráno pred piatou, vybavuje s čistou hlavou e-maily a iné záležitosti.

Večer chodí spať „so sliepkami“. Čo robí medzitým? Vedie firmu ISSO, ktorú založil pred dvadsiatimi rokmi a ktorá sídli v bývalom kláštore v centre Prievidze. Má osem ľudí, predáva výpočtovú a komunikačnú techniku. „Posledný rok som sa vrátil k zvyku ísť zo Sebedražia, kde bývam, do Prievidze do práce na bicykli. Je to šesť kilometrov, čo je nič, no vždy tým riskujem kvôli arogantným vodičom život. Boli sme so ženou v zahraničí, v Berlíne aj v Kodani, a videli sme, že tam jazdia na bicykloch aj muži v oblekoch alebo ženy v sukniach. To ma privádza k myšlienke ovplyvniť v našom meste veci verejné tak, aby sa tu časom cyklista cítil bezpečne,“ hovorí Ivan Sýkora (49), pričom sa odmlčí a dodá: „Ak budem mať na to energiu.“ Športovanie a zdravý životný štýl mu ju dodávajú. 

Nie zisk, služba ľuďom 

Po skončení vysokej školy elektrotechnickej v roku 1988 nastúpil do jediného zamestnania vo svojom živote, pracoval ako programátor pre štátny podnik Ústav systémového inžinierstva a priemyslu (ÚSIP). No prišiel november ‘89 a on stál na čele VPN v podniku so sto pracovníkmi. Iniciovali hlasovanie o dôvere riaditeľovi komunistovi. Neuspeli a zrazu pre neho nebolo v podniku miesto. To mu, paradoxne, pomohlo. Patril do partie, ktorá programovala v Oracli, čo bol na tú dobu balík kvalitného softvéru, ktorý sa do socialistického bloku – ak ste mladší, čítajte teraz pozorne – pašoval napriek embargu. Po Novembri sa otvorili hranice a oni získali kontakt na zákazníka vo Viedni. Po nociach sedem ľudí vyvíjalo pre neho program. Po mesiaci sa šťastní a plní očakávaní vybrali za ním do Rakúska. Výsledok? „Pán nás prijal, výsledok našej práce s kritikou prevzal a dal nám 700 šilingov akože na cestu. Kúpili sme si za to exotické ovocie. Na jeho vetu pizza is here nezabudnem,“ spomína s úsmevom Ivan na éru, kedy bol mladý a naivný. To už mali syna Mateja a s manželkou sa presťahovali do starého rodinného domu v Sebedraží, ktorý chceli zrekonštruovať. Trvalo im to trinásť rokov. Firma ISSO, teda Ivan Sýkora software mu ešte veľké zisky neprinášala. Videl, že je obrovský dopyt po dodávke výpočtovej techniky, on sa však „tvrdohlavo“ venoval vývoju programov pre firmy. „Pred revolúciou bol problém doviezť počítač. No zároveň ľudia, čo chodili hrávať do Rakúska do barov, vedeli priviezť počítač typu 286 za štvrť milióna korún. Dodnes si pamätám na situáciu, že som sprostredkoval jeden taký predaj cez kamaráta. Priniesol mi províziu s vetou: Zarábaš 1 700 hrubého? A položil mi na stôl 4 000 korún čistého,“ hovorí Ivan. Sýkora sa potom dostal k svojmu prvému vlastnému počítaču, na ktorom mohol programovať. Nebol to lacný špás. „Požičal som si na to 70-tisíc korún, čo bol na tú dobu obrovský peniaz. Spávali sme v nezariadenom dome na zemi, dodnes manželka spomína, že jediný pravidelný príjem bola jej materská. Vycestovali sme v roku 1990 za Linz, kde sme mali kontakt a ja som si tam kúpil 486, možno v danom okamihu druhý najvýkonnejší počítač v okrese,“ smeje sa. Ani dnes neľutuje, že sa v tých časoch nezameral na vysokoziskový dovoz počítačov – vždy ho bavilo najmä programovanie. Do IT brandže sa dostal v čase, keď už boli rabaty primerané, okolo roku 1992. „Pre mňa dodnes nie je prioritou pri podnikaní zisk. Ja to beriem ako poslanie, že ponúkame ľuďom nejakú službu.“ 

Na vlastných nohách 

Po odchode z podniku ÚSIP sa stretli v roku 1992 asi desiati bývalí kolegovia v obývačke u jedného z nich a založili SOFA, s. r. o. Postupne Sýkora prišiel na to, že pri takom počte spoločníkov to nemôže fungovať. „SOFA funguje dodnes, rozišli sme sa v dobrom, no unavovalo ma to. Chýbal nám manažér, ťah na bránku. Niekto tam robil od ôsmej do štvrtej, iný aj pätnásť hodín denne. Vrátil som sa k svojej živnosti. S priateľom sme založili ISSO, s. r. o. Začínali sme ako neznáma firma v tmavej chodbe, žiadne výklady. Nechápem, ako nás tam zákazníci mohli nájsť. Neukradol som databázu klientov z predchádzajúcej firmy. Satisfakcia bola, keď asi po roku prišiel zákazník a vraví: našiel som si vás, lebo viem, že to robíte dobre a chcem kúpiť počítače u vás,“ dodáva Ivan Sýkora. Spoločne s priateľom Mariánom začínali prakticky od nuly. Firmu ISSO za dvadsať rokov jej existencie nepoložil klientelizmus za Mečiara, za Dzurindu ani za Fica. Nepodľahli politickým tlakom ani nadmerne častým daňovým kontrolám. Štyri pätiny zákazníkov sú ľudia z ulice. Čo Sýkoru teší zvlášť, prichádza k nemu už druhá generácia spokojných zákazníkov. 

Regionálny filantrop 

Z rodiny dostal Ivan Sýkora empatické založenie, mama mu vštepovala zmysel pre dobro a pomoc druhým ako prirodzenú potrebu. Dlhé roky bol podpredseda združenia Človek v ohrození, dnes vedie združenie Berkat Slovensko. S kolegami pomáhajú pri transplantáciách očných rohoviek v Afganistane alebo školákom v Maroku. Pripravujú každoročne aj regionálny festival dokumentárnych filmov Jeden svet. Za dodávku počítačov pre krajanov v Rumunsku získalo ISSO ocenenie Via Bona, ktoré udeľuje nadácia Pontis. „Písali o mne ako o známom regionálnom filantropovi. Ocenenia však nie sú mojou motiváciou. Pre mňa je nepochopiteľné, keď niekto, kto má peniaze, nedokáže pomôcť. Dostávame mesačne niekoľko žiadostí o pomoc aj zo Slovenska. Keď môžeme, pomôžeme,“ dodáva na záver Ivan. 

Zdroj: Týždeň - Andrej Bán

Komentáre

Newsletter

Vložte svoje požadované údaje a vyberte program, z ktorého chcete dostávať novinky a odošlite.

Povinné položky