Michal Cenker: Utečenectvo a migráciu ľudia vnímajú skôr emocionálne než racionálne

Rozhovor so spolupracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prave, Michalom Cenkerom, o aktuálnej migračnej kríze.

Michal Cenker, spolupracovník Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe

V správach sa mnohokrát stretávame s rôznymi číslami spojenými s otázkou migrácie. Kto je podľa vášho názoru najväčším skresľovateľom údajov týkajúcich sa príchodu migrantov do Európy ?

Bohužiaľ, presné dáta sú pri téme migrácia vzácnosťou. Verejný diskurz pracuje so zjednodušenými argumentmi, ktoré často nemajú vôbec žiadnu oporu v empirickej realite. Na týchto domnienkach potom mnohí politici stavajú svoje tvrdenia a predvolebné sľuby. Na Slovensku, ale aj v zahraničí môžu zväčša počítať s tým, že verejnosť sa ochotne nechá prehovoriť, že migranti predstavujú apriórnu hrozbu. Žiaľ, veľké médiá taktiež často nedostatočne triedia overené informácie od fám. Celkovo tu teda máme značný informačný šum, pod ktorý sa podpisuje aj fakt, že utečenectvo a migráciu ľudia vnímajú skôr emocionálne než racionálne.

Zaujímajú sa prichádzajúci migranti o svoju cieľovú destináciu a jej postoj k migrácii ? Spomeňme príklad Maďarska, keď vládna politika zaujíma odmietavý postoj voči prijímaniu imigrantov. Čísla však reflektujú, že ich žiadosti o azyl v krajine sú vysoké. S akými informáciami teda migranti do krajín prichádzajú ? Ktoré ukazovatele sú pre nich najpodstatnejšie ?

Do Európy prichádzajú rôzni migranti. Pracovní migranti a študenti zväčša dobre poznajú, kam idú. Veď skôr ako prišli, museli si vybrať svoju cieľovú krajinu a vyriešiť množstvo byrokratických a logistických prekážok. Utečenci sú iná kategória. Oni odchádzajú proti svojej vôli a pod vplyvom udalostí, ktoré presahujú ich vlastné záujmy. Často nemajú prostriedky alebo čas zisťovať, kam pôjdu. Samozrejme, aj medzi nimi je obrovský rozdiel. Napríklad veľa utečencov zo Sýrie pochádzalo zo strednej alebo aj z vyššej vrstvy. Boli to ľudia, ktorí mali doma bežný prístup na internet, mali vysokoškolské vzdelanie, cestovali po svete. Z niektorých iných krajín, napríklad Nigeru či Somálska, prichádzajú mnohí, ktorí nemali takýto prístup k vzdelaniu a k informáciám o Európe, a tak môžu mať aj väčšiu tendenciu nekriticky prijímať mýty o Európe. Vo všeobecnosti je však pre migrantov podstatné ísť do krajiny, v ktorej budú cítiť, že si budú môcť naplniť svoje predstavy o živote. Spoločenské kontakty, poznanie jazyka alebo samotné nastavenie imigračnej politiky krajín, samozrejme, zohrávajú svoju rolu. Avšak ako vidíme v prípade Maďarska, verejné politické vyhlásenia nemusia mať až taký významný vplyv, ako by sa mohlo zdať.

Aký je podľa vášho názoru pohľad slovenskej spoločnosti na migrantov? Je vzhľadom na informácie, ktoré sa k nej dostanú, naklonená pomoci alebo inklinuje k miernej xenofóbii ?

Podľa prieskumov z minulej jesene sú asi dve tretiny Slovákov proti tomu, aby sme prijali akýchkoľvek utečencov. Väčší odpor cítia Slováci voči utečencom z Blízkeho východu a Afriky ako voči utečencom z Ukrajiny. Čo sa týka migrantov vo všeobecnosti, je to lepšie; veď mnohí cudzinci pochádzajú z Česka alebo iných európskych krajín. V tomto prípade je tolerancia oveľa vyššia. Ako som však spomínal vyššie, nedostatok informácií a malý záujem po nich pátrať mnohých vedie ku skratkovitému uvažovaniu, pri ktorom prekladajú svoj strach z neznáma do rôznych prejavov latentného rasizmu či otvorenej xenofóbie.

Ako by mala migrantská kríza v budúcnosti ovplyvniť smerovanie slovenskej rozvojovej spolupráce ?

V prvom rade by som chcel povedať, že tu nemáme migrantskú ani migračnú krízu. Môže to vyzerať iba ako hraso slovami, no slová sú v tejto téme veľmi dôležité. Popri tom, ako utečenci pred kamerami svetových televízií vystupujú z gumených člnov v Grécku alebo pešo kráčajú naprieč Srbskom, žijú nepovšimnute v európskych krajinách zhruba tri desiatky miliónov cudzincov, ktorí tam imigrovali a v rámci svojich možností sa zapájajú do každodenného života. Sú to milióny ľudí, ktorí vystúpili zo svojej komfortnej zóny a vykročili do väčšieho či menšieho neznáma – a boli úspešní. Migrácia je skôr príbehom nádeje ako krízy. Krízu spôsobil nezáujem a apatia Európy voči dianiu za svojimi hranicami, ako aj naivná predstava, že sa jej problémy vyriešia samy.

Teraz k otázke – najlepším rozvojovým nástrojom je umožniť imigrantom zamestnať sa v dôstojných a bezpečných podmienkach za spravodlivú odmenu a dať im možnosť časť tejto mzdy posielať svojim blízkym do krajín, odkiaľ prišli. V prípade spravodlivého prístupu k politickým inštitúciám, ako aj k ďalším spoločenským výdobytkom môže – okrem ekonomického kapitálu – dôjsť k prenosu sociálneho aj kultúrneho kapitálu od migranta k ľuďom, s ktorými je v kontakte. Migranti potrebujú mať možnosť byť na trhu práce flexibilní – cyklická migrácia im umožní udržiavať kontakty s prostredím, z ktorého vzišli, a zároveň sa vyhnú riziku ilegality. Takisto je dôležité zapájať členov diaspór do rozvojových intervencií v krajinách, odkiaľ prichádzajú. Často môže ísť o najväčších odborníkov na miestne pomery, ktorých znalosti však nik nevyužíva.

Slovenská rozvojová politika je veľmi malá, a tak nemá nejaký zásadný vplyv na chod krajín, v ktorých realizuje svoje intervencie, avšak môže nastaviť svoje vlastné prostredie na to, aby podnecovala rozvoj.

Reflektuje alebo plánuje v sebe reflektovať slovenský rozpočet na rozvojovú pomoc problematiku migrantskej krízy ?

Slovensko bude naďalej pokračovať vo svojom štipendijnom programe pre vysokoškolských študentov, do ktorého sa môžu zapájať aj študenti z krajín, v ktorých Slovensko realizuje svoju rozvojovú spoluprácu. Okrem toho bude Slovensko časť svojej humanitárnej pomoci sústreďovať do krajín Blízkeho východu, odkiaľ množstvo utečencov uteká do Európy.

Andrea Ratkošová
stážistka Nadácie Pontis

Komentáre

Newsletter

Vložte svoje požadované údaje a vyberte program, z ktorého chcete dostávať novinky a odošlite.

Povinné položky