Tri stany

Na tejto Pohode som nevidel ani jeden koncert. Prežil som ju v troch stanoch na štyroch diskusiách s deviatimi hosťami.

Okrem toho som zvládol už len dva talky Martina Mojžiša, nekonečnú kávu a asi 12 „bramborákov“. Prvá diskusia bola v stane Dobrej krajiny. Zuzka Čaputová, Zuzka Wienk, Lenka Surotchak a tiež Jano Orlovský za E. ON a Miro Šarišský za ENEL. Hovorili sme o korupcii a nástrojoch proti nej, bolo to podnetné, no po celý čas som sa bránil pocitu, že sme smiešni. Nie pre hostí, skôr pre realitu, v ktorej sú snaha, nápady a aktivity podobne odhodlaných ľudí používané ako alibi korupčnej moci, nie ako jej brzda. Akoby som ich počul hovoriť: Veď len pozrite, ako pekne a múdro sa za nás o korupcii hovorí. 
Druhú diskusiu som prežil v stane .týždňa. Robo Kirchhoff a Jan Gogola hovorili o sile dokumentu, najsilnejší však bol ich opakovaný postoj, že dokumenty sa nerobia pre výsledok, ale pre vnútornú potrebu autora. Kauza Cervanová je zrejme náš najlepší dokument od roku 1989, ale tí dvaja ma zaujali širšie. Mimochodom, opakovane sa mi vracia Honzova poznámka, že krajina je celok, takže treba za jej súčasť prijať aj tých, ktorých možno považujeme za darebákov. Provokuje to.
 
Tretia diskusia bola v natrieskanom stane Európa. Róberta Bezáka som pozval, pretože práve naša diskusia spred dvoch rokov na Pohode sa stala jedným z jeho „hriechov“. Pýtal som sa ho na pokušenie horkosti, keďže ho opustili najbližší, na nástrahy pýchy v situácii, keď on je fajn a hierarchia za hlupáčikov, na chýbajúcu lásku v cirkvi lásky a na budúcnosť, ak ju vidí. V odpovediach som necítil ukrivdeného človeka, ale v zápase o česť formovanú dušu a biskupa, ktorý miluje svojho Boha a jeho cirkev. Keď na konci povedal, že Slovensko ako priestor sa pred ním zatvára, potlačil som zmes vzdoru a smútku a zrazu mi napadlo pozvať na pódium Antona Srholca, aby sa za ohovoreného a bezcitne odkopnutého človeka pomodlil. Veď, čo už k tomu nahovoríme? Stan vstal, takmer dvetisíc ľudí sklonilo hlavy, a stalo sa niečo, čo sa nedá vymyslieť ani naplánovať. 
Problém štvrtej diskusie bol, že nasledovala v tom istom stane hneď po onom zázraku. Karel Schwarzenberg to zvládol. Opäť prilákal nabitý stan, opäť ho nútil k premýšľaniu, a opäť sa to skončilo zvláštnym zjednotením. Keď si na konci dlhé minúty podával ruky s ľuďmi v prvých radoch, a potlesk sa nekončil, uvažoval som chvíľu, čím to je. Trochu asi životným príbehom a snahou pomáhať, trochu tiež kniežacou noblesou, spojenou s vtipom, ale nielen. Až keď si po diskusii sadol Karel v backstagei spolu s predošlým hosťom, mozaika sa doplnila. Pohoda 2013 sa mi scvrkla na tri stany. Ale z juhu Talianska sa mi zdá najširšia.
 

 

Súvisiace články

Zdroj: týždeň - Štefan Hríb

Komentáre

Newsletter

Vložte svoje požadované údaje a vyberte program, z ktorého chcete dostávať novinky a odošlite.

Povinné položky