Boris Čellár: Nepočujúce deti hudbu viac vnímajú cez vibrácie

Hudbu možno vnímať aj cez vibrácie. Jazzový hudobník Boris Čellár s Angličanom Ramim Shaafim hrali pre nepočujúce deti.

Známy jazzman Boris Čellár navštívil s britským hudobníkom Ramim Shaafim v rámci projektu Musica Medica deväť škôl, ktoré navštevujú deti so sluchovým postihnutím. Viedli pre nich hudobné workshopy, kde sa deti a mladí zoznamovali s rôznymi hudobnými nástrojmi. Ukázalo sa, že deti dokážu vnímať hudbu aj cez dotyky s hudobnými nástrojmi a prostrednícvom vibrácií.

O čom je projekt Musica Medica?

V rámci projektu improvizujeme a reagujeme na publikum. Naša improvizovaná hudba môže byť vnímaná tiež ako muzikoterapia. V našom ponímaní hudobná produkcia pôsobí na akéhokoľvek človeka. Nemusí to byť poslucháč, ktorý ma nejaký problém, ale ktokoľvek, kto je unavený z práce, príde na náš koncert a keď odchádza, má lepšiu náladu. Už v tom je to terapeutické. Popri koncertoch ešte máme príležitosť hrať a pracovať s onkologickými pacientmi a nepočujúcimi.

Ako ste sa dostali ku komunite nepočujúcich?

Minulý rok som aj s Luckou Lužinskou robil workshop na detskom festivale Kde bolo, tam bolo a v Teleráne sme sa stretli s Táňou Švrčkovou zo Slovak Telekomu, ktorý má svoj Nadačný fond pri Nadácii Pontis. Nadačný fond sa už niekoľko rokov venuje podpore nepočujúcich a ľudí so sluchovým postihnutím. Mali sme so sebou rôzne nástroje a spomínal som, že by som veľmi chcel vedieť, akým iným spôsobom sa dá ešte počúvať hudba než sluchom. Táňa mi vtedy dala kontakt na riaditeľku Spojenej školy na Drotárskej v Bratislave. O mesiac neskôr sa konal Svetovým deň nepočujúcich, počas ktorého sme hrali pre nepočujúce deti. Koncert mal u nich obrovský úspech.

Ako ho deti prežívali?

Všimol som si, že pojem výchovný koncert má u detí takú zvláštnu pachuť. Majú voči nemu predsudky, že to bude automaticky nuda. To sa však u nás nedeje. Po koncerte s nami ešte deti ostávajú, berú si do rúk nástroje a hrajú. Dúfam, že to nie je preto, aby sa vyhli vyučovaniu (smiech).

Ako to vyzerá počas vašich koncertov pre deti so sluchovým postihnutím?

Hráme pre nich improvizovanú hudbu. Na začiatok si potrebujeme skupinu detí otestovať, aby sme vedeli, v akom dynamickom rozsahu sa môžeme pohybovať a kde cítia hudbu. Začíname s gitarou. Keby sme to robili s gongom, na ten by od prvého momentu reagovali všetci. Postupujem v akordoch od najvyšších tónov gitary k najhlbším. Keď niekto nepočuje alebo necíti ani tie najhlbšie tóny, posadíme ho k reproduktoru, na ktorom má položené ruky. Takto máme istotu, že dieťa bude po celý čas v kontakte s našou hudbou.

Deti väčšinou sedia na pódiu. Ideálne je, keď je drevené. Reproduktory obrátime smerom k zemi, teda do pódia a tým pádom cítia vibrácie veľmi dobre. Naša úvodná koncertná časť pozostáva z troch improvizovaných skladieb, pri ktorých predstavíme mnoho nástrojov. Potom im jednotlivo predstavujeme nástroje ako didgeridoo, gitaru, perkusie, bubny, djambe či gongy.

Rami sa venuje alikvótnemu spievaniu. Je to taký spôsob spevu, kedy spievate veľmi hlboký tón, nad ktorým v rovnakom čase zaznievajú ďalšie tóny - alikvóty. Potom nasleduje workshop, kde im ukazujeme ako vyzerá zvuk. Počas koncertu sme napríklad mali na pódiu obrovskú tibetskú misu, do ktorej sme naliali vodu. Ako sme hrali po jej obvode drevenou paličkou, voda sa rozvibrovala a  začala vytvárať gejzíry. Následne si to deti mohli vyskúšať sami.

Na ktorý nástroj máte od detí najväčšiu odozvu?

Mám pocit, že na didgeridoo, lebo keď si na neho dajú ruku, jeho zvuk naozaj intenzívne cítia. Na gitaru sme mali tiež krásne odozvy, lebo väčšinou ju deti nepočujú. Ale ja som ju prehnal cez efekty a zosilnil som horné, aj dolné frekvencie. Takže nám vraveli, že konečne počuli – cítili gitaru. 

Ako inak sa dá vnímať hudba?

Na prvom koncerte sa mi stala zvláštna vec. Prirodzene som navyknutý počúvať hudbu ušami. Ako som tak hral a pozeral na decká a komunikoval s nimi, či počujú, či cítia, čo hráme, uvedomil som si, že ak mám komunikovať hudobne na ich úrovni, musím prestať počúvať hudbu ušami. Zahral som akord a začal som vnímať jeho vibrácie. Cítil som ho na tele i na hrudi, kde som mal opretú gitaru, ale aj od nôh z podlahy. Všímal som, si ktorý tón v danom akorde má najsilnejšiu vibráciu a venoval som sa vždy viac tomu. Potom som zahral druhý akord, znova som pozoroval, ktorý tón preznieva a je najciteľnejší. V jednotlivých akordoch som našiel vysoko vibračné tóny a vedel som, že sú to presne tóny, ktoré aj deťom najviac rezonujú a ktoré najviac cítia. Takto som sa istým spôsobom naladil, prestal počúvať hudbu a začal ju viac cítitiť.

Možno túto skúsenosť uplatniť aj na bežných koncertoch?

Jasné, je to obrovská skúsenosť. Niektorí ľudia sú skeptickí voči tomu, že hudba sa dá cítiť. Ja to však zažívam na vlastnej koži. Hudba, to sú vibrácie. Mnohí ľudia to poprierajú. Tvrdia, že hudba sú len noty. Keď si to však rozmeníme na drobné, vieme, že hudba predstavuje zvukové vlny, ktoré narážajú na bubienok a len mozog ich analyzuje ako tóny, beat.

Počas koncertu v Kremnici som mal obrovský zážitok s nástrojom Wood Pack, ktorý aktuálne vyvíjam a vylepšujem. Hrala na ňom jedna dievčina, ktorá nemala vôbec uši. Sama si nástroj našla medzi ostatnými a začala na ňom skúšať hrať. Bola ním tak fascinovaná, že ostatní sa k nemu v ten deň nedostali. A čo je ešte zaujímavejšie, hrala na ňom vynikajúco.

Predtým, ako som začal vyvíjať Wood Pack, som hľadal pokojný perkusívny nástroj, ktorý by nebol rušivý a mal taký meditatívny charakter. Zistil som, že Afričania si kedysi vyrábali nezvyčajné hudobné nástroje v podobe vydlabaného stromu a na povrchu bol zárez v tvare H. Tým vznikli dve plôšky, po ktorých búchali palicami a podľa veľkosti plôšky vznikal tón. Hľadal som, či neexistuje niečo podobné aj inde a našiel som. Potom som sa snažil zvukovo a tonálne prispôsobiť tento nástroj nám. A tak vznikol Wood Pack. Každý je iný, každý má iné ladenie. Experimentujem aj s drevom ako je orech, lapacho, javor, oskoruša. Venujem sa tomu dva mesiace a ľudí to baví, lebo je to taký intuitívny nástroj. Teraz, keď na tom hrám, môžete ho dokonca cítiť na podlahe. To sú tie vibrácie, ktoré sa prenášajú v hudbe.

Zmenil sa váš pohľad na nepočujúcich?

Uvedomil som si, že veľa ľudí s postihnutím kategorizujeme. Začalo to už odmalička, odkedy nám hovorili rodičia: Nepozeraj sa tam, nepatrí sa to. A my sme ich prestali vidieť. Keď ideme po ulici a zbadáme človeka bez domova alebo človeka s hendikepom, odfiltrujeme ich. Nechceme ich vidieť, lebo máme v hlave: Nepozeraj sa tam, nepatrí sa to. Keď som si to raz uvedomil, nakupoval som a schválne si všímal, kto má aký hendikep. Zrazu som si všimol, že toľko ľudí krívalo, malo hrb a predtým som to nikdy nevidel.

Raz sa mi stala taká vec, že keď som išiel do auta pre svoj nástroj, prechádzal som centrom Bratislavy cez uličku s výbornou akustikou. Na zemi kľačal človek bez domova a pred sebou mal čapicu, ktorá bola prázdna. Keď som sa vracal naspäť, čapica bola stále prázdna. Tak som si k nemu čupol a začal som hrať. Znelo to tam neskutočne krásne. On sa na mňa pozrel a hovorí: Ak niečo vyžobreš, ideme na polovicu. A ja som mu odpovedal: Keď niečo vyžobrem, ide to tebe. Tak sme tam čupeli obaja. Hral som asi 10 minút, ľudia chodili okolo a aj keď som presvedčený, že z nich nikto v živote nepočul takýto zvuk, nikto z nich sa nezastavil, nepozrel, nezapočúval, nikto nám nedal peniaze. Jednoducho majú v sebe vzorec: dve zhrbené postavy na zemi,  idem radšej preč. Nevidím ich, nepočujem. Presunul som sa ďalej, sadol som si na lavičku na námestie a začal si hrať len tak pre seba. Do 30 sekúnd okolo mňa stáli ľudia, pýtali sa ma, čo to je za nástroj, usmievali sa a komunikovali.

Existujú vo svete nepočujúci hudobníci?

Áno. Napríklad jedna írska perkusionistka Evelyn Glennie, ktorá vo svojich ôsmich rokoch prišla o sluch. Teraz profesionálne hrá s orchestrom a s kapelami a je úžasná. Natočili o nej dokument, ktorý sme tiež pozerali počas turné. Evelyn hrá bosá a naučila sa vycítiť, kde a v ktorom bode na jej dlaniach vibruje ten-ktorý tón. Hrá na xylofón a tiež na iné rytmicko-melodické nástroje. Myslím si, že nepočujúci majú veľkú schopnosť naučiť sa hrať na hudobných nástrojoch. Je dôležité, aby boli v kontakte s hudbou. Práve preto sme pre nich hrali.

Decká videli, že sme za nimi prišli a že sa im venujeme na 100 percent. Boli tak vďačné za to, že sme im ukázali hudbu a mohli hrať na rôzne nástroje. Na spojenie hudba a nepočujúci zažívam rôzne reakcie. Väčšinou ľudia hovoria, že je to hlúposť. Keď nepočujú, načo im dávať nástroje a načo im je hudba či takýto projekt. Ale, keď človek vidí reakcie nepočujúcich detí, vidí aj zmysel toho, čo robí.

Môžu si nájsť nepočujúci učiteľa hudby?

Musel by to byť veľmi špecifický prístup. Táto perkusionistka z Írska však učí aj nepočujúcich.

Viete si predstaviť, že by ste učili človeka so sluchovým postihnutím vy?

Po týchto skúsenostiach si to predstaviť už viem.

Aký význam má tento projekt s nepočujúcimi deťmi pre vás?

Pre mňa to bol na začiatku experiment. Chcel som vedieť, ako inak sa dá vnímať hudba. Ale potom som pochopil, že aj sluchovo postihnutí ľudia hudbu potrebujú. Je to veľmi silné médium. Nevieme si predstaviť svet ticha, ja určite nie. Keď dokážeme hudbu nejakým spôsobom sprostredkovať a nahradíme ušný bubienok celým telom či rukami, je to v podstate to isté. Dá sa to. Len si to vyžaduje, aby sme boli viac citliví, vnímaví a  otvorení.

Rami Shaafi povedal o projekte:

Rami Shaafi je spevák alikvótnych a hrdelných spevov a multiinštrumentalista, ktorý sa 20 rokov venuje muzikoterapii. Pochádza z Anglicka, ale už tri roky žije na Slovensku s manželkou Ivanou. Spolu sa venujú hudbe pod menom RAMIVANA. Spolu ponúkajú muzikoterapie, cesty zvukom, hlasové semináre, výuku hry na rôzne hudobné nástroje z celého sveta a vzdelávacie koncerty.

Rami vyučujee alikvótne spievanie, Khoomei mongolské hrdelné spevy, didgeridoo, drumble, tibetské spievajúce misky, indiánske flauty, symfonické gongy a iné harmonické hudobné nástroje z celého sveta. Tak isto robí aj výchovné koncerty a rozpráva o týchto hudobných nástrojoch v školách, čo učitelia aj žiaci považujú za zábavné a zároveň veľmi užitočné pri porozumení histórie týchto nezvyčajných hudobných nástrojov a kultúr, ktoré ich používajú. 

V Anglicku pracuje ako muzikoterapeut už dlhé roky, školí o muzikoterapii učiteľov špeciálnych škôl a tiež pracujem s veľmi špeciálnymi deťmi s rozličnými potrebami, ako sú nevidiaci, nepočujúci, deti s poruchami reči a pohybu, autisti, deti s Downovým syndrómom a ďalšími fyzickými ťažkosťami. „Hranie pre deti a mladých so sluchovým postihnutím ma obohacuje, pretože ma učia veľa o zvuku. Každý človek je jedinečný, ako aj ich zážitok s hudbou a vibráciou. Vždy má na mňa veľmi hlboký dopad, keď vidím ich odozvu - reakciu v ich očiach a úsmev,“ hovorí Rami. Hudobník tiež rád počúva, keď deti tlmočia, aké obrazy im zvuky hudby prinášajú. „Vnímam ich fascináciu a objavovanie zvukových vibrácií, vidím a počujem ich smiech a vzrušenie, pozerám sa do ich rozžiarených očí. Sú to veľmi špeciálne okamihy. Vibrácie ovplyvňujú každú časť ich tela, emócií a mentálneho stavu,“ dodáva. Po každom koncerte je pritom vidieť, ako sa zmenila ich nálada. Deti sú uvoľnenejšie a to je len začiatok tohto silného vplyvu, ktorý dokáže mať hudba na človeka.

Súvisiace články

Autor: Katarína Pázmány; Foto: Adam Kováč

Komentáre

Newsletter

Vložte svoje požadované údaje a vyberte program, z ktorého chcete dostávať novinky a odošlite.

Povinné položky