Martina Slaninková: Nemáme len slová.

Pedagogická a sociálna akadémia v Bratislave sa snaží svojich žiakov naučiť komunikovať s kýmkoľvek. „Dôležité je, aby nemali ostych,“ tvrdí Martina.

Pedagogická a sociálna akadémia v Bratislave so zameraním na humanitné odbory pripravuje svojich žiakov aj na to, aby mohli komunikovať s ľuďmi s rôznymi znevýhodneniami. Jedným z nich sú žiaci so sluchovým znevýhodnením, s ktorými sa neskôr žiaci stretávajú vo svojej praxi. Nie len k tomu ich vedú v rámci predmetu Augmentatívna komunikácia, ktorý je na škole tretí rok. Počas školského roka spolupracujú s organizáciou Myslím, kedy žiakov učia základy posunkového jazyka. Čo všetko žiaci preberajú a na čo sa počas štúdia pripravujú, vám porozpráva učiteľka Martina Slaninková, ktorá predmet augmentatívna komunikácia vedie.

Čo robí vaša škola a prečo je pre vás tento predmet dôležitý?

Na škole máme tri odbory: Učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo, Animátor voľného času a Pedagogické lýceum, ktorého absolventi by sa mali stať asistentmi špeciálnych pedagógov. Je dôležité, aby špeciálny pedagógovia mali svojich asistentov. Keď si predstavíte materské školy, kde sú mnohokrát aj dvojročné deti, je nepredstaviteľné, aby to bolo všetko na jednom učiteľovi. Práve títo študenti majú kompetenciu byť ich asistentmi, sú tým pádom aj pedagógmi a je pre nich dôležité, aby si rozširovali vedomosti aj v tejto oblasti. Spolu so psychológiou je to ich nosný predmet. Augmentatívnu komunikáciu majú ako voliteľný predmet v treťom a štvrtom ročníku. Majú v ňom možnosť nahliadnuť do rôznych spôsobov iných komunikácii, ako je Braillovo písmo, daktylná abeceda, posunkový jazyk a podobne. Chceme, aby mali možnosť mať základ ešte pred tým, než prichádzajú na prax. Nedá sa to všetko naraz, je to podobné ako keď sa učíme angličtinu, nemčinu a iné jazyky. Málokto ich ovláda hneď po škole tak dobre, že v tom môže komunikovať bez problémov, ale je dôležité, aby mali základ a mali na čom stavať. Tento predmet majú aj učiteľky pre materské školy, keďže tiež je reálna šanca, že sa v materských školách stretnú s deťmi so sluchovým znevýhodnením. Na konci školského roka v treťom ročníku sa dostávame aj k morseovke a k šifrám, čo žiaci často využívajú v školských kluboch detí.

Koľkých žiakov sa to týka?

Je to voliteľný predmet, ktorý si vyberajú žiaci v treťom a štvrtom ročníku. Tento rok ho spolu absolvovalo 82 žiakov a už teraz sa ma pýtajú druháci, či sa môžu prihlásiť.

Povedzte nám ako taký predmet prebieha, čo na ňom robíte?

Osnovy nie sú dané konkrétnou osnovou danou ministerstvom, takže si to prispôsobujeme podľa seba. Začíname tým, čo je alternatívna a augmentatívna komunikácia, lebo s tými pojmami sa bežne v komunikácii žiaci nestretnú. Najskôr prechádzame cez neverbálnu komunikáciu, to je vtiahnutie do toho, že nemáme len slová, ale máme aj ruky, gestá, či činy, ktorými môžeme niečo vyjadriť. Potom už prechádzame na jednotlivé systémy. Čiže jednoručná dlaňová abeceda, ktorá sa využíva pri hláskovaní napr. svojho mena. Potom dvojručná abeceda, ktorú poznáme aj z detstva, neskôr prechádzame cez daktylnú abecedu, ktorá sa „píše“ do dlane. Poznáme krásny príbeh Helen Keller, ktorá bola zrakovo aj sluchovo znevýhodnená a jej vychovávateľka Anne Sullivan poukázala práve na to, že to, že je niekto zrakovo aj sluchovo znevýhodnený, neznamená, že je znevýhodnený mentálne. A tak s ňou začala komunikovať daktylne, cez dotyk na dlani. Potom prechádzame cez Lormovu abecedu, čo je tiež pomocou dlane, kedy jednotlivé body, či ťahy na našej dlani značia nejaké písmeno. Neexistuje slovenská verzia, najbližšie máme českú. Potom pokračujeme Braillovým písmom. Keďže ako zrakovo zdraví ľudia nemáme natoľko rozvinutý dotykový zmysel na našich bruškách prstov, žiaci sa to učia zrakom, vo vizuálnej forme. Naozaj píšu v Braillovom písme, môžem vám ukázať písomky J. Potom prechádzame na morseovku, čo je zábavná časť, niektorí žiaci ju poznajú z rôznych táborov, tak nechám ich, aby to naučili ostatných.

Čo je obsahom štvrtého ročníka?

S organizáciou Myslím sme naplánovali 12 dvojhodinoviek posunkového jazyka s ich lektormi, ktorí majú certifikát a učia našich žiakov posunkový jazyk. To pokryje skoro celý prvý polrok. Druhý polrok sa venujeme umeniu prezentovať. Tu si žiaci začínajú uvedomovať ako správne prezentovať, ako verbálne aj neverbálne predstaviť svoj projekt a koľko používajú slovnej vaty. Chceme predmet postaviť do praktickej roviny a uvedomujeme si, že pomaly kamkoľvek idú do zamestnania, potrebujú vedieť dobre prezentovať.

Akým spôsobom o.z. Myslím vyučuje posunkový jazyk? Čo sa žiaci naučia?

Myslím – centrum kultúry nepočujúcich, je združenie, ktoré sa venuje jednak výučbe posunkového jazyka pre verejnosť, ako aj sprostredkovaním kultúrnych akcii pre počujúcich i nepočujúcich. Našich žiakov učia certifikovaní lektori, preberáme kultúru nepočujúcich, učíme sa ako s nimi komunikovať, venujeme sa téme rodiny, bývania, práce. Je to veľmi podobné tomu, ako keď sa začínate učiť cudzí jazyk (keďže pre nás to aj je cudzí jazyk). Takže, keby sme to prirovnali k angličtine, dokázali by ste povedať kto ste, odkiaľ ste, čo robíte, čo máte radi, ako chodíte do práce a poradiť niekomu na ulici zorientovať sa. Na konci dostanú žiaci certifikát, že zvládli prvý modul posunkového jazyka.

Čo vidíte ako ciele, ktoré týmto predmetom chcete žiakov naučiť?

Tých cieľov je niekoľko. Chceme rozširovať profil absolventa ako aj rozširovať jeho obzory. Napríklad veľa žiakov a ľudí hovorí o sluchovo znevýhodnených ako o hlucho-nemých. To je však pojem, ktorý môžeme použiť len v málo prípadoch a samotnou komunitou nepočujúcich nie je veľmi prijímaný. Nepočujúci komunikovať vedia, ale svojim spôsobom. To, že niekto má nejaký postih, neznamená, že s ním nemôžeme komunikovať. Takže ukázať žiakom rôzne spôsoby ako s jednotlivými znevýhodneniami pracovať, ako sa s nimi rozprávať a ako seba „donútiť“ naučiť sa komunikovať s kýmkoľvek ďalším, považujem za hlavný cieľ. Chcem, aby žiaci nemali ostych, že: „ach, sluchovo postihnutý, teraz nemôžem s ním...“, ale aby vedeli, že je naozaj v poriadku, keď sa sluchovo postihnutého dotknú za plece, aby upútali jeho pozornosť a mohli s ním začať komunikovať aspoň na základnej úrovni. Opäť, je to podobné ako keď idete do zahraničia. Domáci sa vždy potešia, keď ho aspoň pozdravíte v jeho jazyku a poďakujete mu v jeho jazyku. To isté je samozrejme aj pri znevýhodnených.

Majú žiaci možnosť vyskúšať si tieto veci v praxi?

Majú, vždy. Všetko si môžu vyskúšať. Žiaci mali celoročnú prax na spojenej škole Hrdličková, kde sú práve sluchovo znevýhodnení žiaci. Chodili tam raz za týždeň a teraz absolvovali sústavnú dvojtýždňovú prax. Súbežne s praxou sa učili ako odposunkovať jednotlivé slová ako ďakujem, prosím. Je to iné ísť k dieťaťu s tým, že mu naozaj viete povedať ďakujem. Dve minuloročné absolventky tam dokonca ostali pracovať. Jedna v školskom klube detí a druhá ako asistentka špeciálneho pedagóga. No a iní kolegovia mi hovoria, že jednoručná abeceda je veľmi obľúbená počas krúžkovacích otázok J

Čo žiaci na praxi v tejto škole robia?

Väčšinou sú na praxi na vyučovaní, buď oni sami vedú hodinu, alebo majú prípravné rôzne aktivity na začiatku hodiny alebo na záver hodiny.

Ako vlastne vyučovanie prebieha? Sú to nepočujúci, ale učí ich niekto kto ten jazyk úplne neovláda. Nie je to bariéra?

Je to bariéra, samozrejme. Sú využité iné metódy, nemôžete rozprávať, ale od toho je tam špeciálny pedagóg a asistent, ktorí ovládajú posunkový jazyk. Inak hodina prebieha ako štandardná hodina. Je tam však veľká škála sluchových postihnutí. Ak je to dieťa, ktoré má nejaké zvyšky sluchu, je tam možnosť vytvorenia orálnej reči. Takéto dieťa vníma iba zvuk, nevie ho lokalizovať, nevie mu dať význam, ale už zvyšky sluchu sú dostatočné na to, aby sa vytvorila orálna reč. Často krát sú tam deti, ktoré sú nedoslýchavé. Takéto deti používajú rôzne načúvacie prístroje. Tí, ktorí sú absolútne nepočujúci, tých je menej a tí sa môžu učiť iba cez posunky.

Majú žiaci záujem o tento predmet?

Majú a veľký. Práve preto je pre mňa dôležité nájsť financie na tento predmet, lebo ako škola nemáme možnosť zaplatiť lektorov s materiálmi. Lektori sú perfektní a snažia sa aj žiaci. Nenaučíme ich celý posunkový jazyk, to sú roky, tak ako akýkoľvek cudzí jazyk. Ale chceme im otvoriť priestor na jeho základ. Už teraz mi niektoré štvrtáčky hovorili, že sa práve na základe tejto skúsenosti, hlásia na špeciálnu pedagogiku pre sluchovo znevýhodnených na vysokej škole. Chytilo ich to natoľko, že si vedia predstaviť, že to budú v živote robiť.

Autor: Katarína Pázmányová

Komentáre

Newsletter

Vložte svoje požadované údaje a vyberte program, z ktorého chcete dostávať novinky a odošlite.

Povinné položky