Jednou z nich je funkcia hlavného ekonóma Svetovej banky, do ktorej od septembra nastupuje americký ekonóm Paul Romer. Rešpektovaný vedec a profesor, originálny mysliteľ v oblasti teórie hospodárskeho rozvoja, ale aj kritik ekonómie hlavného prúdu.

V realite nejde až o takú dôležitú funkciu, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Svetová banka nie je nejakou obrou finančnou inštitúciou. Cieľom tejto medzinárodnej organizácie je hlavne pomáhať rozvojovým krajinám odstraňovať extrémnu chudobu – prostredníctvom pôžičiek s veľmi nízkymi úrokmi, ale aj nenávratnými grantmi. V minulosti v nej ako hlavní ekonómovia pôsobili napríklad Larry Summers či nobelista Joseph Stiglitz.

Najprv študoval rast P. Romer pozíciu prijal napriek dlhodobému presvedčeniu, že práca vo Washingtone, kde okrem americkej vlády sídlia aj brettonwoodske inštitúcie (Medzinárodný menový fond a Svetová banka), preňho nie je. Ekonóm je známy svojím štúdiom hospodárskeho rastu, ktorý môže pomôcť najmä najchudobnejším krajinám.

Romerov model rastu výstižne opísal publicista David Warsh vo svojej knihe Knowledge and Wealth of Nations (Vedomosti a bohatstvo národov). Ekonóm do svojej teórie zapracoval výskum a vývoj ako jeden zo sektorov ekonomiky, kde sa myšlienky „vyrábajú“ podobne ako iný tovar. Zásadný rozdiel je však v tom, že nový objav či technológia sa môžu na rozdiel od spotrebných výrobkov množiť bez veľkých dodatočných nákladov: jednoducho sa odkopírujú. To ekonómii pomohlo vysvetliť záhadu takzvaných rastúcich výnosov v ekonomike, ktorá sa s ňou ťahala ešte od čias zakladateľa disciplíny Adama Smitha.

Zosobňuje ju aj obava, že populačný rast a obmedzené prírodné zdroje na planéte znamenajú zásadné ohrozenie čoraz vyššej životnej úrovne. „Rastúce výnosy sú dôsledok toho, že existujúce myšlienky sú voľné statky. Kým práca, kapitál a prírodné zdroje sú dostupné v obmedzenej miere, myšlienky takto vzácne nie sú,“ vysvetlil Romerov prínos svojho času slovenský ekonóm Dalibor Roháč. To, čo ženie ľudstvo dopredu, nie je ani tak pôda či zásoby nerastov, ale ľudská kreativita. „A schopnosť kombinovať vzácne zdroje čoraz produktívnejším spôsobom nepozná nijaké zjavné hranice,“ dodáva D. Roháč.

To naznačuje, že lepšie by sa malo dariť otvoreným ekonomikám s inštitúciami, ktoré podporujú investície do ľudského kapitálu, výskumu a vývoja. Znamená to však aj to, že súkromný sektor sám osebe nemusí dostatočne do vývoja nových technológií investovať. Pretože firma, ktorá tak urobí, má s výskumom vysoké náklady, ktoré sa jej pri voľnom kopírovaní nových myšlienok inými spoločnosťami nemusia vrátiť. Preto do hry o vývoj nových smartfónov či samoriadiacich áut musia vstupovať aj vlády prostredníctvom patentovej ochrany alebo výskumných grantov.

Týmto záverom P. Romer nahneval mnohých ekonómov podporujúcich ničím nerušený voľný trh, napríklad kolegu a vedúceho jeho dizertácie Roberta Lucasa.

Potom prišli mestské štáty Na vyriešenie veľkých svetových problémov však nestačí len samotný výskum a vývoj. Preto sa Paul Romer v ostatných rokoch začal zaoberať viac hospodárskymi a politickými pravidlami, ktoré prajú vyššiemu hospodárskemu rastu. Podľa výskumu viacerých jeho kolegov sú to práve spoločenské pravidlá, ktoré spôsobujú, či bude tá či oná krajina bohatou alebo chudobnou.

Ale ktoré sú tie správne pravidlá? Napríklad predaj elektriny za neregulované ceny. Pretože príliš nízke stropy regulovaných cien stanovené vládou dokážu celý biznis s dodávkou energií položiť. Až tak, že si africké deti musia domáce úlohy písať pod verejným osvetlením namiesto lampy vo svojich príbytkoch, vysvetľuje P. Romer v prednáške pre TED. Liberalizácia však takmer vždy naráža na odpor podporovaných lobistických skupín.

Ľudia by si mohli slobodne vybrať, v rámci ktorých legislatívnych pravidiel chcú žiť – a mestské štáty by si konštruktívne konkurovali Dôležitosť pravidiel ukazuje aj rozdielny vývoj v pôvodne jednotných štátoch ako Severná a Južná Kórea či bývalé východné a západné Nemecko. Pravidlá môžu byť podľa ekonóma škodlivé preto, lebo nimi vláda do ekonomiky príliš zasahuje, ale aj preto, že samotný štát je príliš slabý. Ako príklad uvádza karibskú republiku Haiti, kde vláda nezvládala ani záchranné práce po veľkom zemetrasení v roku 2010.

V tom istom roku P. Romer nastúpil na New York University (NYU) s tým, že vybuduje celé nové odvetvie ekonómie založené nie na úrovni štátov, ale miest. „Mesto je zaujímavé, lebo leží medzi  úrovňou jednotlivých firiem a štátom,“ vysvetľuje na svojej webstránke ekonóm. Jedna firma či dedina sú príliš malé na to, aby dokázali využiť hospodársky potenciál príťažlivých ekonomických pravidiel. Štát je podľa neho zasa príliš veľký, pretože nedáva šancu časti obyvateľstva experimentovať so zákonnými pravidlami.

Prišiel preto s myšlienkou samostatných mestských štátov. P. Romer navrhuje administratívne zóny vo veľkosti veľkých miest, ktoré by mohlo spravovať aj viacero štátov naraz. Na báze špeciálnej „charty“ práv a povinností by nové územia mohli prilákať investorov i obyvateľov. Preto svoj nápad nazval aj „charter cities“. Projekt v Hondurase nevyšiel

Ako pozitívny príklad používa Hongkong, ktorý fungoval pod inými pravidlami ako zvyšok Číny vďaka dlhoročnému britskému prenájmu. Čínski lídri sa úspechom prístavného mesta inšpirovali a vybudovali podobné špeciálne hospodárske zóny a mestá po celom pobreží krajiny. P. Romer tak tvrdí, že Briti tak prostredníctvom Hongkongu urobili pre pozdvihnutie chudoby v Ázii viac ako všetky rozvojové programy dohromady.

Ako príklad pre potenciálne moderné chartové mesto uvádza okolie zálivu Guantanámo na Kube. Tam by po zavretí americkej vojenskej základne mohlo vzniknúť samosprávne územie, trebárs pod dohľadom Kanady. Podobné vhodné miesta vidí ekonóm aj v Afrike. Ľudia by si potom mohli slobodne vybrať, v rámci ktorých legislatívnych pravidiel chcú žiť – a mestské štáty by si konštruktívne konkurovali. Viac obyvateľstva v mestách by tiež pomohlo znížiť negatívny vplyv ľudstva na životné prostredie a planétu. „Briti prostredníctvom Hongkongu urobili pre pozdvihnutie chudoby v Ázii viac ako všetky rozvojové programy dohromady“

Pre svoju myšlienku sa P. Romer snažil získať vlády po celom svete, zatiaľ však bez väčšieho úspechu. Prvou lastovičkou mohol byť projekt v Hondurase, kde v roku 2011 zmenili ústavu, aby umožnili vznik špeciálnej ekonomickej zóny. Oslovili aj Južnú Kóreu a Singapur, ktoré majú skúsenosti s výstavbou veľkých miest. Ekonóm sa však z projektu stiahol po tom, čo vládna agentúra netransparentne prihrala zákazky konkrétnym developerom. Bodku za snahy o novú administratívnu entitu dodal ústavný súd, ktorý napriek zmene základného zákona štátu rozhodol, že chartové mesto by bolo protiústavné.

Či v tomto myšlienkovom projekte bude P. Romer pokračovať aj v praxi ako šéfekonóm Svetovej banky, jasné nie je. Britský magazín The Economist si myslí, že jeho nová pozícia túto ideu môže znovu naštartovať. Komentátor Bloombergu Noah Smith je skeptickejší. „Nie je pravdepodobné, že sa [myšlienka chartových miest] dostane do politiky banky, ale ukazuje to Romerovu schopnosť myslieť inovatívne,“ dodáva. Obe médiá nomináciu amerického vedca vítajú.

Ako na chudobu Jakub Šimek, ktorý sa venuje rozvojovej spolupráci v Nadácii Pontis, sa na P. Romera pozerá kriticky. „Myšlienka chartových miest je utopická predstava. Abstrahuje od moci peňazí a konfliktu záujmov,“ hovorí. Problém podľa neho tkvie v otázke, prečo by mal cudzí štát záujem poskytovať služby obyvateľom slobodného mesta nad rámec zóny voľného obchodu, teda bežných medzinárodných dohôd. Myslí si tiež, že pozitívny vplyv by takéto projekty mali takmer výlučne len na miestne elity. Zvyšok populácie by zostal tam, kde je dnes. „Myšlienka chartových miest je utopická predstava. Abstrahuje od moci peňazí a konfliktu záujmov“ Priestor pre rozvojovú politiku vidí skôr inde. „Stačilo by zvýšiť konkurenciu, lepšou reguláciou zlepšiť internetové pripojenie či investovať do menších technologických klastrov,“ vysvetľuje. O niečo podobné sa s podporou slovenskej rozvojovej inštitúcie SlovakAid snaží v kenskej oblasti Taita Taveta. „Pripojili sme na internet 12 škôl, podporujeme podnikavosť absolventov v našom Sote Hub a žiakov v IT kluboch, kde si založili 26 cvičných firiem. Spolupracujú s rovesníkmi na Slovensku, v Anglicku a Južnej Kórei,“ opisuje rozvojový projekt.

Tomu by P. Romer mohol rozumieť. V minulosti bol totiž aj podnikateľom. Na prelome milénií založil vzdelávaciu technologickú firmu Aplia, ktorá študentom ponúkala interaktívne domáce úlohy šité na mieru úrovni ich učebníc. Tieto cvičenia boli nadizajnované tak, aby minimalizovali obdobie potrebné na pozornosť a sústredenosť. Firmu neskôr predal spoločnosti Cengage Learning.

„Problém Svetovej banky je preceňovanie pozitívneho vplyvu dobrých pravidiel a expertného know-how,“ hovorí J. Šimek. Experti podľa neho často ignorujú korupčnú kultúru v rozvojových krajinách. „Boj s korupciou sa nedá vyhrať len lepšou legislatívou. Tento boj sa musí vyhrať aj na ulici a v srdciach a mysliach ľudí,“ myslí si mladý Slovák.

Paul M. Romer (60) je americký ekonóm pôsobiaci na New York University. V minulosti vyučoval aj na Stanforde, Berkeley či University of Chicago. V akadémii je známy svojou teóriou takzvaného endogénneho hospodárskeho rastu z osemdesiatych rokov minulého storočia. V nej ako prvý zakomponoval tvorbu inovácií ako samostatné odvetvie ekonomiky, ktoré jej pomáha ďalej rásť. Zviditeľnil sa tiež myšlienkou budovania nových samostatných mestských štátov, ktoré by mohli pomôcť rozvíjajúcim sa krajinám. Či kritikou prematematizovanosti ekonomickej vedy.