22. 01. 2024 Sociálne inovácie

Deti by mali vedieť pomenovať svoje pocity, hovoria zakladateľky Emocionálneho kompasu

S Annou Viľchovou a Lenkou Svoradovou o tom, prečo je práca s emóciami dôležitá.

Program Emocionálny kompas vznikol v roku 2021 ako reakcia na nedostatočné emocionálne vzdelávanie na školách. Cez rôzne aktivity a cvičenia sa deti učia spracovať a zvládať svoje emócie zdravým spôsobom. Za projektom stoja Anna Viľchová a Lenka Svoradová. Spojil ich program Teach – Lenka pracovala v manažmente, Anka si cez neho vyskúšala vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Táto učiteľská, ale aj ich vlastná osobná skúsenosť so starostlivosťou o duševné zdravie viedla k založeniu Emocionálneho kompasu.

Anna Viľchová sa po štúdiu v zahraničí vrátila na Slovensko, a to rovno do obce Rokycany. Zmenou prístupu k vyučovaniu pomohla deťom z vylúčených komunít porozumieť tomu, že sústredenou prácou a plnením si povinností si samé uľahčujú život.

Lenka Svoradová získala manažérske schopnosti najmä v oblasti ľudských zdrojov a recruitingu. Jej vlastná skúsenosť s duševným zdravím ju prinútila uvedomiť si, ako veľmi je zdravé zaobchádzanie s vlastnými emóciami dôležité.

Emocionálny kompas je, ako mnohé ďalšie projekty, súčasťou Impact Lab Inkubátora, vďaka ktorému sa môžu uskutočňovať inovatívne nápady šikovných a aktívnych ľudí.

Prečo je emocionálna výučba dôležitá? V čom môže dieťaťu pomôcť?

Lenka: Rozvoj práce s emóciami je nevyhnutný pre dosahovanie akademických výsledkov – v zahraničných programoch sa dokázalo zlepšenie o 11 % bodov; prevenciu šikany, podporu duševného zdravia, inklúziu, ale aj pripravenosť na zamestnanie. Emocionálne zručnosti sú spolu s digitálnymi zručnosťami celosvetovo najkľúčovejšími pre budúcu uplatniteľnosť na trhu práce.

Na svojej facebookovej stránke uvádzate, že rozvoj emocionálnych zručností priamo súvisí s odolnosťou voči hoaxom a dezinformáciám, ktoré sú momentálne aktuálnou témou. Ako súvisia emócie s kritickým myslením?

Lenka: Táto súvislosť je dokázaná viacerými vedeckými štúdiami. Súvis je dvojaký.

Hoaxy a dezinformácie majú vždy nejaké emočné zafarbenie, či už je to výberom slov, obrázkov alebo v prípade videí ich kombináciou. Práve apel na emócie je jeden z dôvodov, prečo falošné správy fungujú. Najčastejšie sú nimi strach, hnev a neistota. Zdravá práca s emóciami znamená predovšetkým schopnosť pocity rozpoznávať a pomenúvať. To učíme deti na škole. Ak je niekto schopný rozpoznať emočný náboj hoaxu, je oveľa väčšia šanca, že ho vie aj kriticky zhodnotiť a odrátať ho od obsahu.

Dezinformácie apelujú na pocity často cez vyvolávanie nenávisti voči skupine „tých druhých“, napríklad očkovaných alebo queer ľudí. Rozvoj emocionálnych zručností dokázateľne buduje empatiu. Práve empatia zamedzuje v spoločnosti šíreniu plošnej nenávisti voči skupinám.

Práce detí, ktoré vznikli pri vzdelávaní s Emocionálnym kompasom. Zdroj: Emocionálny kompas

Ako prebieha emocionálna výučba?

Anna: Rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností realizujú triedne učiteľky a učitelia na prvom stupni základných škôl. Ide o dva formáty – dvakrát do týždňa na tzv. ranných kruhoch, ktoré sú väčšinou 15 minút pred začiatkom vyučovania a raz do týždňa na triednickej hodine, ktorá tak plní zmysluplnú funkciu. Na druhom stupni sú aktivity realizované len v rámci 45-minútových hodín, tiež sú to najčastejšie triednické hodiny.

Čo sa počas jednotlivých hodín odohráva?

Anna: Najprv sa deti učia pomenovávať emócie, rozoznávať, kde v tele ich cítia, aby sme prepojili pomenovávanie s telesným prežívaním. Učia sa rozpoznať, prečo emóciu cítia a tiež zdravé spôsoby, ako ju zvládnuť bezpečne a rešpektujúco pre seba a svoje okolie. Pracuje sa so základnými otázkami čo by mi pomohlo a čo by som potreboval/-a. Dieťa sa vďaka nim učí zistiť, či sa hnevá, lebo niekto prekročil jeho hranice alebo preto, lebo sa ráno nestihlo najesť.

Keď už deti vedia pomenovať emócie, prechádzame na sociálne zručnosti – osvojovanie si láskavosti, rozvíjanie spolupráce, riešenie konfliktov, budovanie pozitívneho postoja k rozmanitosti. Venujeme sa aj prevencii šikany a podobne.

Školám ponúkate metodiky, podľa ktorých pri emocionálnom vzdelávaní postupujú. Podľa čoho ste stavali ich obsah?

Lenka: Aktivity v metodikách nie sú usporiadané náhodne, ale podľa vedeckého rámca, ktorý používa Harvard School of Education pri hodnotení najefektívnejších programov rozvoja sociálnych a emocionálnych zručností. Spočíva v tom, že začíname práve prácou s emóciami ako úplným základom. Postupnosť aktivít v metodikách sme konzultovali aj s našou odbornou garantkou – docentkou Ladou Kaliskou.

Súčasťou metodiky sú v závere aj sebarozvojové zručnosti. Ide napríklad o nastavenie na rast (tzv. grow mindeset), prácu s chybou, vytrvalosť či sebakontrolu.

Metodika Emocionálneho kompasu. Zdroj: Emocionálny kompas

Aké konkrétne aktivity si môžeme predstaviť pod emocionálnym vzdelávaním?

Anna: Aktivity sú zážitkové, postavené na príbehoch alebo hrách. Najmä na prvom stupni nevyžadujeme od detí žiadne čítanie či písanie. Príklad aktivity, ktorú rady používame, je kútik pre hnev. Deti si spoločne v triede vytvoria miesto, kam sa môžu ísť upokojiť, keď prežívajú náročnú emóciu – napríklad sa hnevajú, sú smutné alebo v strese.

V kútiku majú rôzne pomôcky: deku s vankúšom, aby sa mohli prikryť, plyšové hračky, ktoré môžu objať alebo papiere, ktoré môžu roztrhať. Snažíme sa viesť deti k tomu, že práca s emóciami napríklad znamená, že hnev môžeme vyjadriť aj rešpektujúco k ostatným, ak im neubližujeme. V kútiku tiež nemusia byť samé.

Aktivity na zvládanie hnevu sú celkom zrozumiteľné. Ako však u detí rozvíjať láskavosť?

Anna: Na láskavosť niekedy zabúdame ako spoločnosť aj ako jednotlivci. V metodike preto máme aktivitu na rozvoj láskavosti k sebe samému. Volá sa Amnézia. Dieťa si má predstaviť, že stratilo pamäť a všetko o sebe zabudlo. Má si napísať list, v ktorom sa samé sebe snaží pripomenúť, čo je na ňom dobré. Pre dieťa ide o vzácny moment, keď sa samo dokáže oceniť. V bežnom živote a pri tlaku na výkon to zvyčajne nerobíme.

Ako vznikla myšlienka Emocionálneho kompasu? Zohrala pri jeho tvorbe dôležitú rolu pandémia?

Anna: Nápad vychádzal z dvoch rovín. Jednou boli naše osobné príbehy s duševným zdravím. Po materskej som bojovala so silnými úzkosťami. S mojou terapeutkou som sa v 26 rokoch naučila pomenovať, že cítim úzkosť. Prišlo mi, že je to dosť neskoro na taký zásadný problém. Napadlo mi, že by bolo fajn už v detskom veku vedieť, čo cítime, či už sú to príjemné alebo nepríjemné emócie.

Druhou rovinou, ktorá podnietila vznik programu, bola práca s deťmi, ktorú som zažila v Rokycanoch. Vzhľadom k tomu, že tieto deti pochádzali zo sociálne znevýhodneného prostredia, pred výučbou bolo úplne kľúčové venovať sa tomu, ako sa cítime a čo s tým môžeme robiť. Museli sme sa venovať riešeniu konfliktov, spolupráci a podobne. Vtedy som to robila intuitívne, no videla som výsledky. Deti sa dokázali koncentrovať, pracovať v tíme, čo bolo na začiatku roka niečo nemysliteľné.

Ste dve zakladateľky programu. Ako k vášmu prepojeniu prišlo?

Anna: Na základe mojich skúseností som si povedala, že by bolo dobré mať plošný nástroj, ktorý by učiteľom ponúkol jednoducho spracované podklady k emocionálnym zručnostiam na vedeckom základe, aby si ich učitelia nemuseli hľadať do noci na internete.
Lenku som poznala vďaka programu Teach. Vedela som, že pre tému duševného zdravia horí rovnako ako ja. Oslovila som ju a spoločne sme založili Emocionálny kompas.

Lenka: Dlho som chcela robiť projekt, ktorý by sa týkal detských emócií. Keď sa mi Anka ozvala, dávalo mi zmysel, aby to bolo v školskom prostredí. Školský priestor nám umožňuje zasiahnuť deti z rôznych rodinných prostredí.
Tým, že pracujem v štátnej správe pod rezortom školstva, viem, že máme napríklad málo školských psychológov. Deti však podporu a pomoc s duševným zdravím potrebujú. Preto považujem za dobrý nápad ponúknuť učiteľkám konkrétne nápady, ako s deťmi v tejto oblasti pracovať.

Naša metodika nenahrádza intervenciu psychológa, ale môže byť užitočným doplnkom.

Lenka Svoradová (vľavo) a Anna Viľchová predstavovali Emocionálny kompas aj na podujatí Nadácie Pontis. Zdroj foto: Marek Mucha

Ako na program reagujú učitelia a učiteľky?

Anna: Samotní učitelia a učiteľky si viac začínajú všímať svoje emócie a pomenúvať ich. Jedna pani učiteľka nám povedala, že si zrazu uvedomila, že sa v triede hnevá. Odvtedy si viac všíma, s akým nastavením ide na vyučovanie a čo pre svoje emócie môže urobiť. To celé následne vedie k tomu, že je v triede príjemnejšia atmosféra, ktorá je podľa nás kľúčová už sama o sebe, no pomáha aj lepšie sa učiť.

Máte výsledky vašich aktivít za dva roky aj v číslach?

Anna: Od začiatku programu meriame spätnú väzbu veľmi intenzívne – z minulého roku ukázala, že 94 percentám tried sa darí správať sa láskavejšie, 97 percent tried dokáže lepšie pomenúvať svoje emócie.

Toto sú číselné údaje, no najviac náš tešia príbehy, ktoré počúvame. Pani učiteľka na jednej škole mala problém so začlenením žiaka, ktorý bol vylúčený z kolektívu. Vďaka aktivitám Kompasu sa to podarilo – deti sa začali rozprávali o tom, čo prežívajú, dokázali si porozumieť. Dokonca danému chlapcovi pomáhali ony samé. Pripomínali mu stratégie zvládania hnevu a v kolektíve vznikla silnejšia atmosféra súdržnosti ako vylúčenia.

Venujete sa aj deťom z Ukrajiny a ich začleneniu do kolektívu. Je potrebné s týmito deťmi pracovať inak, zvoliť špecifický prístup?

Lenka: Jedna vec, ktorá je odlišná pri deťoch, ktoré si prešli komplexnou traumou je, že otváranie emócií u nich nemusí byť vždy prospešné a na to sme kládli dôraz pri tvorbe metodiky. Deti potrebujú byť do istej miery od svojej skúsenosti disociované (odpojené, poz. redaktorky). Ich emócie môžu byť príliš intenzívne a ich opakované prežívanie bez odborného psychologického sprevádzania by im mohlo zásadne uškodiť.

Metodiku sme preto nestavali tak, aby zachránila duševné zdravie detí, ktoré utekajú pred vojnou. Jej cieľom je pomôcť kolektívu cítiť sa spolu príjemne, aby nastalo spoločné pochopenie smútku či hnevu a vznikol pocit prijatia a láskavosti. Druhá vec však je, čo tieto deti potrebujú mimo školského prostredia. A opäť, naša metodika nie je náhradou psychologickej intervencie, ktorú tieto deti potrebujú.

Anna: Metodika má napomáhať inklúzii v kolektíve. Slúži na to, aby sa deti z Ukrajiny, ale aj slovenské deti, dokázali cez túto skúsenosť spoločne dostať. Majú si takto porozumieť a pochopiť, že veľa vecí majú spoločných.

Ako hovoriť o vojne so slovenskými deťmi?

Lenka: Dospelí si často povedia, že deti niečo nechápu alebo že sa ich geopolitická situácia netýka, alebo že sú príliš malé, aby rozumeli, že sa deje niečo zlé. Úplne tým ale vyprázdňujeme význam slova rozumieť. Hoci dieťa nevie presne pomenovať situáciu, rozumie tomu, že sa deje niečo zlé. Zachytáva správy a vníma emočný náboj slova vojna, aj keby to bolo len z rozprávok alebo len na základe pocitov, ktoré z neho vníma.

V tomto prípade je veľmi dôležité neklamať a netváriť sa pred deťmi, že sa nič nedeje. Zároveň je potrebné pomôcť im spracovať emócie – vypočutím, prijatím, bezpečným prostredím, rozhovorom, vnímaním ich potrieb.

Môžu z Emocionálneho kompasu čerpať aj rodičia?

Lenka: Z  Emocionálneho kompasu môžu rodičia čerpať aj priamo, pretože sme školské metodiky zadaptovali na materiál pre rodiny – Emocionálny kompas na doma. Je to práca s emóciami, špeciálne upravená pre rodičov a opatrovníkov.

Anna: V Emocionálnom kompase na doma nájdu rodičia návody aj pre seba. V najnovšom kompase pre rodiny sú aj spoločné rodinné aktivity, ktoré môžu prispieť k súdržnosti v celej rodine.
Druhý nástroj, ktorý odporúčam, je aplikácia Môj kompas, ktorá pomáha deťom od 11 rokov, ale aj mladým dospelým prechádzať emocionálnym procesom. Keď majú nepríjemný pocit alebo sa naopak cítia príjemne a chcú si to naplno uvedomiť, môžu si otvoriť spomínanú aplikáciu.

Aké kľúčové rady by ste rodičom dali?

Lenka: Jedna z mojich obľúbených rád je sústrediť sa pri práci s emóciami v prvom rade na seba. Nie je to také jednoduché a pre dospelých je to možno neprirodzené.
Keď sme robili školenia pre rodičov, vždy to prechádzalo do korigovania dieťaťa. Najlepšia vec, ktorú však dospelí pre deti môžu urobiť, je byť ich vzorom. V domácom kompase preto začína každá kapitola otázkami pre dospelého. Dieťa bude úplne inak spracovávať svoj smútok, keď má zažité spracovávanie smútku dospelého človeka zdravým a bezpečným spôsobom.

Anna: Z detstva a z našich kultúrnych štruktúr sme naučení pocity potláčať alebo sa im nevenovať. Často ich tiež vyjadrujeme nevedome aj nezdravým spôsobom, ktorý nie je bezpečný voči nám, ani voči ostatným.

Moja rada teda je pýtať sa dieťaťa dve kľúčové otázky: čo by ti pomohlo a čo potrebuješ. Keď aj dieťa povie, že nevie alebo že by mu nepomohlo nič, vtedy mu dajme pár možností. Mali by sme ho navádzať, že keď je mu ťažko, hnevá sa alebo je smutné, nemusí sa tváriť, že sa nič nedeje a potláčať slzy. Môže plakať a môže prísť za rodičom a povedať, že potrebuje napríklad objatie.

Ako sa staráte o svoje duševné zdravie vy?

Lenka: Na jednej strane je dobré o duševnom zdraví hovoriť, no z našich rád by sa nemala stať jediná mantra. V prvom rade chodím na dlhodobú terapiu. Nejde len o tú hodinu sedenia. Aj čas predtým a čas potom je dôležitý na to, aby som si všetko spracovala. Snažím sa dovoľovať si čo naviac emócií. Emocionálny kompas sme nezačali robiť, lebo sme v práci s emóciami dobré. Túto oblasť sme si s Ankou vybrali, lebo sme v nej boli pozadu a pochopili sme, aká je dôležitá. Samé sme na ceste emocionálneho kompasu.

Anna: Pre mňa je duševné zdravie vedomý priestor robiť činnosti, ktoré mi prinášajú príjemné emócie. Možno to znie absurdne a veľa ľudí to robí úplne automaticky, no ja som to dlho zanedbávala. Keď sa ma niekto spýtal, ako relaxujem, ešte pred dvomi rokmi som nevedela odpovedať. Učím sa rozlišovať, čo sú očakávania druhých a pri čom si naozaj oddýchnem.

Viem, kedy sa potrebujem s niekým porozprávať, kedy sa potrebujem zavrieť a čítať knihu. Venujem pozornosť tomu, pri čom sa cítim príjemne, čo pre mňa bola úplne nová vec.

Emocionálny kompas a jeho aktivity rozvíjate. Minulý rok ste sa zapojili do grantového programu Impact Lab Inkubátor. Čo vám priniesol?

Anna: Mali sme program, mali sme pilotné výsledky. Zároveň sme boli organizáciou, ktorá sa buduje. Grant aj sprievodné aktivity nás preto zastihli v dobrom čase.

Lenka: Vďaka Impact Labu sme si vybudovali tím, stratégiu a plán aktivít. Veľkú časť finančnej podpory sme použili na budovanie organizácie a značky, čo nám prinieslo veľa mediálnych výstupov a väčší priestor na podporu. Vďaka tomu v ďalšom školskom roku spúšťame masové šírenie do škôl – v budúcom školskom roku spúšťame Emocionálny kompas pre predškolákov a prvý ročník základných škôl. V neposlednom rade sme vďaka Nadácii Pontis a Inkubátoru získali mnohé cenné kontakty, s viacerými spolupracujeme na našich aktivitách.

Impact Lab Inkubátor 2024

Ak ste menšia alebo začínajúca organizácia a spĺňate podmienky výzvy, do Impact Lab Inkubátora sa môžete prihlásiť do 31. januára 2023 do 15:00 hod.

 

Spolufinancované Európskou úniou v rámci projektu Impact Acceleration of Slovak CSOs. Vyjadrené názory a stanoviská sú názormi a stanoviskami autora/-ov a nemusia nevyhnutne odrážať názory Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani Európska výkonná agentúra pre vzdelávanie a kultúru za ne nezodpovedá.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kto sme

Vytvárame silné a zmysluplné spojenia medzi firemným, občianskym a verejným sektorom v našich troch strategických témach – v sociálnych inováciách, vo filantropii a v zodpovednom podnikaní. V nich si budujeme expertízu, prinášame trendy, presadzujeme dlhodobý dopad a inšpirujeme.


Nadácia Pontis
Zelinárska 2
821 08 Bratislava


tel.: (421 2) 5710 8111


×

Už odchádzate?

NESTRAŤTE S NAMI SPOJENIE

Na email vám budeme posielať inšpiratívne
novinky či informácie o aktuálnych výzvach.