17. 05. 2021 Zodpovedné podnikanie

Marek Novotný: Tajiť svoju sexuálnu orientáciu v práci je vyčerpávajúce

Vyhýbajú sa small talkom o tom, ako a s kým strávili víkend, a teambuildingy nepatria k ich obľúbeným aktivitám. Z prieskumov vyplýva, že viac ako 60 % LGBT ľudí na Slovensku tají v práci svoju sexuálnu orientáciu, najčastejšie kvôli obavám z diskriminácie, obťažovania alebo násilia. Podľa Mareka Novotného z občianskeho združenia Diversity Pro si skrývanie vlastnej orientácie či identity vyžaduje veľa trpezlivosti a energie. „Tú by pritom mohli presmerovať na prácu a kvalitnejšie medziľudské vzťahy,” vysvetľuje v rozhovore.

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo viac ako polovica LGBT ľudí tají na pracovisku svoju identitu,
  • aké dôsledky prináša absencia právnej úpravy pre partnerstvá rovnakého pohlavia,
  • prečo by mali firmy riešiť tému LGBT+ zamestnancov a zamestnankýň,
  • ako môžeme prispieť k tomu, aby sa naši kolegovia a kolegyne cítili v práci prijatí.

Svojou sexuálnou orientáciou sa netajíte. Stretli ste sa niekedy kvôli tomu s diskrimináciou?

To, že žijem s partnerom, svojmu okoliu netajím. Veď len málokto medzi rečou svojim známym nespomenie, čo robil cez víkend a s kým bol napríklad na prechádzke v prírode. Reakcie som už zažil rôzne. Je to ako lotéria, v ktorej neviete, ako to dopadne. Niektorí ľudia to vôbec neriešia, iní si vážia vašu úprimnosť, no nájdu sa aj takí, ktorí reagujú nezáujmom či odmietnutím. Myslím, že je to len strach z nepoznaného.

Prečo je podľa vás v slovenskej spoločnosti stále tabu hovoriť o sexuálnej orientácii alebo o spolužití osôb rovnakého pohlavia?

Spoločenské hodnoty a normy do značnej miery formuje prostredie, v ktorom žijeme. Pre slovenskú spoločnosť bol veľkým prelomom koniec minulého režimu, v ktorom boli isté témy tabu – po prevrate si ľudia začali zvykať na to, že odrazu mohli mať na rôzne témy vlastný názor. Veľkú úlohu zohráva aj nadmerná politizácia tejto témy.

Hovoríme o jej zneužívaní?

Áno, odmietavý postoj k prijatiu osôb s inou sexuálnou orientáciou či rodovou identitou sa na Slovensku zneužíva, často s cieľom odlákať pozornosť od iných spoločenských tém, prípadne od skutočnosti, že daná osoba nemá čo iné ponúknuť. Zabúda však pritom na to, že aj jemu či jej sa môže jedného dňa ich vlastné dieťa zdôveriť, že je gej, lesba alebo transrodová osoba.

Vnímajú to ľudia v zahraničí inak? Sú viac otvorenejší v týchto témach?

U nás na Slovensku sa radi porovnávame so zahraničím, často v snahe porovnať neporovnateľné. Je pravda, že asi vo všetkých krajinách za našou západnou hranicou je miera prijatia ľudí s inou sexuálnou orientáciou či rodovou identitou vyššia ako na Slovensku, smerom na východ táto tendencia zasa klesá. Aj v zahraničí ale môžeme hovoriť o rozdieloch, napríklad medzi liberálnejšími mestami a konzervatívnejším vidiekom. Rovnako je to aj Slovensku – v Bratislave vnímajú dvojicu gejov držiacich sa za ruky inak ako v regiónoch.

Marek Novotný vedie občianske združenie Diversity PRO, ktorého cieľom je zvyšovať povedomie o rozmanitosti na pracovisku a propagovať jej zviditeľňovanie.

V prieskume iniciatívy Inakosť z roku 2017 až 62,5 % opýtaných uviedlo, že v práci svoju orientáciu tajili. Je pravdou, že ešte aj dnes sa ľudia boja svojim kolegom/kolegyniam alebo nadriadeným povedať, že sú LGBT?

Keď sa zamyslíme, že na pracovisku trávime väčšinu svojho produktívneho času, máme všetci záujem o čo najlepšie vzťahy so svojimi kolegami, kolegyňami, nadriadenými, alebo aj zákazníkmi a zákazníčkami. Ľudia, ktorí svoju sexuálnu orientáciu či rodovú identitu v práci taja, sú vystavení každodennému mikrostresu a obavám z odhalenia. Hoci je takéto utajenie identity psychicky vyčerpávajúce, mnohí to považujú za nižšiu daň v porovnaní s negatívnou reakciou okolia.

Akú podobu majú tieto negatívne reakcie?

Najčastejšie sú to hanlivé vtipy, posmešky, prípadne ignorácia. Stretávame sa však i s nadávkami, ponižovaním alebo šikanou. Navyše, podobné situácie na pracovisku sú ostatnými často prehliadané, čo vedie k tomu, že ich obeť takmer nikdy nenahlási na personálne oddelenie a už vôbec nie orgánom či inštitúciám, ktoré by im mohli byť nápomocné.

Kým zosobášené heterosexuálne páry majú zo zákona právo na voľno v prípade sobáša, úmrtia partnera alebo partnerky, návštevy lekára s partnerom, partnerkou, či spoločným dieťaťom, zosobášené homosexuálne páry sú v týchto prípadoch diskriminované a musia si zakaždým namiesto toho vziať dovolenku.

Jedným z dôsledkov toho, že Slovensko nemá právnu úpravu pre partnerstvá osôb rovnakého pohlavia je, že LGBT pracovníci a pracovníčky nemajú napríklad v oblasti rodinných benefitov rovnaký prístup k právam a možnostiam heterosexuálnych párov. Čo to pre nich znamená?

Kým zosobášené heterosexuálne páry majú zo zákona právo na voľno v prípade sobáša, úmrtia partnera alebo partnerky, návštevy lekára s partnerom, partnerkou, či spoločným dieťaťom, zosobášené homosexuálne páry sú v týchto prípadoch diskriminované a musia si zakaždým namiesto toho vziať dovolenku. Tú im ale najprv musí niekto schváliť, zatiaľ čo zákonom stanovené benefity musí firma garantovať bez schválenia. Nehovoriac o zľavách a benefitoch, ktoré sú poskytované rodine mimo ich pracovného prostredia – napríklad zľavy na vedenie účtu v banke, hypotéky, poistky, rôzne balíčky pre zdravotnú starostlivosť a podobne.

Naozaj to mnohé firmy neakceptujú ani v prípade, ak je homosexuálny pár zosobášený?

Žiaľ, nie. Podľa prieskumu Diversity Pro z roku 2020 pôsobí na Slovensku približne 25 firiem, ktoré nediskriminujú v zahraničí zosobášené páry rovnakého pohlavia a poskytujú im rovnaké podmienky ako heterosexuálnym párom.

Čo očakávajú LGBT ľudia od svojho zamestnávateľa? Aké sú ich potreby?

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Rovnaké zaobchádzanie ako s ostatnými, úctu, dôstojnosť. Veď všetci sme iba ľudia.

Prečo by firmy mali riešiť tému zamestnancov a zamestnankýňs odlišnou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou? Mnohé totiž tvrdia, že LGBT ľudia u nich nepracujú alebo „zatiaľ sa nikto na nič nesťažoval.”

Je smutné, že sťažovanie sa niekto považuje za nutný krok. To väčšinou nastáva, keď skupina ľudí dosiahne hranicu svojej trpezlivosti. Je tiež naivné myslieť si, že ak sme o niekom alebo niečom nepočuli, znamená to, že neexistuje. Firmy, ktoré majú záujem, aby im ich vlastní zamestnanci a zamestnankyne ostali verní, sa snažia vytvárať pracovné podmienky, ktoré k tomu motivujú. Ak je niekto v práci spokojný, prejavuje sa to aj na jeho výkonnosti a kvalite odvedenej práce. Skrývanie vlastnej orientácie či identity na pracovisku vyžaduje veľa trpezlivosti a energie. Zamestnanci a zamestnankyne, ktorí v práci svoju orientáciu či identitu nemusia tajiť, túto energiu môžu presmerovať na prácu a kvalitnejšie medziľudské vzťahy.

Jedna vec je, čo by mal robiť zamestnávateľ, druhá, čo by sme mali robiť my vo vzťahu k našim kolegom a kolegyniam. Ako môžeme prispieť k tomu, aby sa v práci cítili prijatí a mohli byť sami sebou?

Každý človek je jedinečný a v živote čelí rôznym výzvam. Správajme sa v prvom rade k druhým tak, ako chceme my, aby sa ostatní správali k nám. Buďme preto k sebe navzájom ohľaduplní.

Rozhovor sa uskutočnil v rámci kampane Za pekné pondelky, ktorú Nadácia Pontis realizuje v spolupráci so Slovenským národným strediskom pre ľudské práva. Kampaň upozorňuje na problém diskriminácie na pracovisku a vyzýva k búraniu predsudkov zo strany kolegov, nadriadených i zamestnávateľov.
Viac informácií nájdete na www.zapeknepondelky.sk.

Kto sme

Prepájame firmy, mimovládne organizácie, štátne inštitúcie, komunity a jednotlivcov, aby sme spoločnými silami dosiahli pozitívne zmeny vo vzdelávaní, v zodpovednom podnikaní a v boji proti korupcii a chudobe. V týchto témach sme aj experti.


Nadácia Pontis
Zelinárska 2
821 08 Bratislava

tel.: (421 2) 5710 8111


Instagram